Stephen King práve dnes oslavuje 77 rokov! Ako lepšie osláviť jeho pozoruhodnú a miliónmi čitateľov po celom svete ospevovanú tvorbu než recenzentskou ódou na jedno z jeho najnovších diel? Som veľmi rád, že sa týmto článkom môžem zaradiť do početného klubu fanúšikov majstra literárneho hororu v našej redakcii. Kolega Louis tu len nedávno vyzdvihoval kvality detektívky „Holly“. Kým on aj samotný King zbožňujú hlavnú postavu hneď niekoľkých kníh Holly Gibneyovú, moju maličkosť po celý čas znervózňovala a trochu aj iritovala. Hoci nijako nespochybňujem kvality celej knižnej série, ktorá sa začala výborným kúskom „Pán Mercedes“, po „Holly“ moje čitateľské srdce nijako neprahlo. Keď som si však pred pár týždňami náhodou prečítal upútavku na predposlednú kingovku, okamžite som po nej musel siahnuť. Veď posúďte sami:

Charlie Reade vyzerá ako bežný stredoškolák. Vyniká v športe a je aj celkom šikovný žiak. V živote to však nemal ľahké. Mal len desať rokov, keď ho autonehoda pripravila o mamu a otec sa zo žiaľu dal na pitie. Charlie sa preto musel naučiť starať sám o seba.
V sedemnástich sa spriatelí s Howardom Bowditchom, pustovníkom z veľkého domu na kopci, ktorý stráži mohutný pes. Najviac ho však zaujme kôlňa za domom, z ktorej vychádzajú čudesné zvuky, akoby sa odtiaľ pokúšal ujsť hrozivý tvor.
Keď pán Bowditch zomrie, zanechá Charliemu dom, zlatý poklad a nahrávku neuveriteľného príbehu, ktorý vystaví sedemnásťročného chlapca ďalšej ťažkej skúške. V kôlni sa totiž nachádza portál do iného sveta. Obyvatelia tejto ríše sú v ohrození, ich panovníci sa chystajú zničiť nielen svoj svet, ale aj ten Charlieho. V paralelnom vesmíre, kde sa na oblohe predbiehajú dva mesiace a kde k oblakom čnejú veže paláca objavuje podzemné väzenia, súboje na život a na smrť a tiež magické slnečné hodiny, ktoré dokážu vrátiť čas.

No uznajte, portál do iného sveta, magické hodiny, ktoré dokážu vrátiť čas – nič viac mi nehovorte a berte moje peniaze!
Už z textu, ktorým vydavateľ prezrádza časť deja, je jasné, že King sa vo svojich príbehoch rád opakuje. Má svoje zabehané chodníčky a rokmi overené šablónky Veď napríklad taký vzťah záhadného a bohatého dôchodcu a študenta sme tu mali len nedávno vo výbornej poviedke „Telefón pána Harrigana“ z knihy „Ak tečie krv“ (IKAR, 2023). A stredoškoláci ako hlavní hrdinovia, to je linka, ktorá sa ťahá v podstate celou literárnou tvorbou pána Kinga. Na dokonalom pochopení a ešte lepšom opise detskej či pubertálnej psychiky a jej reakcií v krízových situáciách si zarobil na minimálne jedno zo svojich troch sídiel, v ktorých v priebehu roka trávi čas.

Príjemný pocit z dobre známych motívov vás nepustí v podstate v priebehu celej knihy. Som toho názoru, že pomyselný rubikon ako fanúšik Kingovej tvorby prekročíte po prečítaní série „Temná veža“ – až vtedy sa stávate zasväteným a skutočným znalcom a chápete viaceré súvislosti. King na Temnú vežu odkazuje vo väčšine svojich diel, nenápadné žmurkania i priame citácie nájdete aj v „Rozprávke“. Rovnako tak autorovu fascináciu rozpadajúcimi sa svetmi. Nielen vo fyzickej podobe zničených a zanedbaných mestských štruktúr, ale aj po stránke sociologickej a psychickej. Je úplne zrejmé, ako si tú ťažobu z upadajúceho iného sveta autor vychutnáva, ako sa v nej cíti komfortne. Bol tam už toľkokrát...

Stephen King vychádza z lovecraftovskej koncepcie rozprávok, bájí a mytologických príbehov ako ozvien a odkazov z iných svetov. Aj v „Rozprávke“ nejde o nič iné ako o umne poskladaný mix motívov od bratov Grimmovcov, Jacka a fazule (alebo Janka a bôbu?) a v neposlednom rade aj samotného H. P. Lovecrafta. Toho tu King vykráda tak nenútene, šikovne a zábavne, až sa budete neveriacky usmievať.

Bavilo ma to samotné čakanie na vstup do iného sveta. Bol to podobný dobrý pocit ako pri čítaní ďalšej z tých najnovších kingoviek, „Billy Summers“ (IKAR, 2022). Vy viete, že sa udeje zlomový moment v knihe. Čakáte naň, odďaľujete ho, šetríte a zároveň si vychutnávate každú jednu stranu. Tomu sa hovorí skutočné pisateľské majstrovstvo. Celé je to ešte podporené tradične skvelou psychologickou prácou s tým, aby vám na hlavnej postave záležalo, aby ste sa do nej vcítili, trpeli a tešili sa spolu s ňou. Áno, presne v tomto je King najväčší kráľ. Neustále udržiavanie v napätí umocňovali aj krásne ilustrácie, ktoré knihe dodávajú príjemný starosvetský rozmer.

Hoci mám Kingovu najnovšiu tvorbu veľmi rád a mám pocit, že práve knihou „Pán Mercedes“ pred desiatimi rokmi ako keby chytil druhý dych a vydáva jeden kvalitný kus za druhým, takto kráľovsky som sa nebavil ani nepamätám. Je to zážitok naozaj porovnateľný s jeho najväčšími trhákmi a klasikami. Bez váhania medzi už teraz radím aj „Rozprávku“.

Stephen King bol nedávno v televíznej show Stephena Collberta, bolo to práve pri vydaní knihy „Billy Summers“ a vymenoval tam päticu svojich najobľúbenejších kingoviek. Nechýbala samozrejme tá najnovšia, ako sa na správny promo-rozhovor patrí, ale menoval aj „Misery“, „The Stand“, „Lisey's Story“ či poviedku „The Body“. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad svojimi absolútnymi favoritmi z jeho tvorby. Ako jeho čitateľ a fanúšik som začínal na začiatku deväťdesiatych rokov knihou „Tretie oko“. Originál „The Dark Half“ vyšiel v roku 1989 a musím pridať vtipný slovenský pop-kultúrny odkaz na kapelu GLADIATOR, ktorá vydala v roku 1994 album „Third Eye“ – inšpirovaný práve touto knihou a jej, dosť nepochopiteľne, preloženým názvom. No, nebol to bohvieaký začiatok, nie je to veru žiadna bomba, skôr priemerná až podpriemerná kingovka.

Rád spomínam na svieži kúsok „Muž na úteku“ („The Running Man“), ktorý som vtedy v bezstarostných stredoškolských časoch prečítal za jednu jedinú noc. Odporúčam a nenechajte si pokaziť zážitok filmovým spracovaním. To platí aj pre „Deti kukurice“, ktoré nájdete v mojej asi najobľúbenejšej Kingovej knihe „Nočná zmena“ (originál „Night Shift“ vyšiel už v roku 1978). Neplatí toto odrádzanie od filmových spracovaní vlastne pre drvivú väčšinu diel natočených podľa kingoviek? Výnimky mám spočítané na prstoch jednej ruky – „Zelená míľa“, „Vykúpenie z väznice Shawshank“, „Stand By Me“, „Misery“... a slabosť mám pre „Langolierov“ s ich totálnou 90´s atmosférou.

„Rozprávku“ má v pláne nakrúcať rešpektovaný britský filmár Paul Greengrass, známy z franšízy Jason Bourne. To samé o sebe dáva určitú nádej, ale aj tak, desaťročiami pestovaná zdravá skepsa k filmovým spracovaniam diel Stephena Kinga zostáva silnejšia.

Budete sa pri čítaní tejto knihy báť? Vlastne ani neviem; nemám pocit, že by to bol horor v pravom slova zmysle. Ale je možné, že mám hranice trochu posunuté. Stephena Kinga vlastne nečítam primárne kvôli pocitu strachu. Mám rád jeho prácu so psychológiou postáv a do detailu prepracované americké reálie. On je pre mňa vlastne veľmi dôležitým oknom do americkej kultúry a histórie. Ak si mám spomenúť, kedy som sa naposledy pri nejakej kingovke naozaj bál, bola to asi poviedka „Zlý chlapeček“ zo zbierky „Bazar zlých snů“ (BETA, 2016). No a klasika „The Shining“, ktorú som si teraz zohnal v slovenčine ako „Žiarenie“ (IKAR, 2014), tam sú veru riadne mrazivé momenty. Kam sa hrabe filmové spracovanie s prepáleným Jackom Nicholsonom.

„Rozprávku“ by ste si mali dupľom prečítať, ak patríte medzi milovníkov psov. Dajte na moje odporúčanie, poďakujete sa mi neskôr. A myslím si, že to skonštatujem za všetkých fanúšikov dnešného oslávenca – prial by som si, aby sa mohol Stephen King vyhupnúť na zázračné slnečné hodiny. Nech napíše ešte desiatky takýchto skvelých kníh.